MOROVÉ STĹPY AKO KULTÚRNE DEDIČSTVO V MESTÁCH KOŠICE A PREŠOV

Jana Dziaková

Анотація


Celými dejinami Európy ako aj dejinami súčasného územia Slovenska sa tiahli vojny ale aj rôzne smrteľné nákazy. Obyvatelia Uhorska už oddávna umierali na závažné infekčné ochorenia v dôsledku moru, kiahní, týfusu či cholery. Avšak sa v období od 11. do 18. storočia vo výrazných intervaloch objavuje morová epidémia. Táto choroba bola chápaná ako prejav božieho hnevu. Platila súvislosť medzi telesným a duchovným zdravím. Práve preto pri uzdravovaní z nákazlivej choroby zohrávala veľkú úlohu modlitba, prijatie svätosti či nový spôsob života spočívajúci predovšetkým v pokání. Cieľom môjho príspevku „Morové stĺpy ako kultúrne dedičstvo v mestách Košice a Prešov“ je nie len poukázať na morové stĺpy vo vybraných mestách – Košice a Prešov, ale svoju pozornosť som zamerala aj na základne a najzávažnejšie etapy morových epidémii na území súčasného Slovenska. Vo svojom príspevku poukážem aj na vtedajšie opatrenia proti šíreniu morovej epidémie.  


Повний текст:

PDF

Посилання


Tu máme na mysli, že k základným potrebám obyvateľstva patrila pitná a úžitková voda. Je známe, že obyvatelia na vidieku sa uspokojovali s vodou z potokov prípadne si hĺbili studne. V mestách bol nedostatok vody riešený tak, že ju privádzali dreveným potrubím zo vzdialenejších bohatších zdrojov. Kremnica si v rokoch 1445 – 1446 vybudovala svoj vlastný vodovod začiatkom 16. storočia nasledovala i Banská Bystrica. BOKESOVÁ-UHEROVÁ, M. Zdravotníctvo na Slovensku v období feudalizmu. Bratislava: SAV, 1973, s.43.

Mor je zoonóza hlodavcov s prírodnou ohniskovosťou a je prenosný na človeka. U človeka mor prebieha v niekoľkých klinických formách, pričom najzávažnejšia je forma bubonická, menej častá pľúcna a veľmi zriedkavá je črevná forma. Bubonická forma moru sa začína zvyčajne náhle, s vysokými teplotami a zdurenými lymfatickými uzlinami a to najčastejšie ingvinálnych či axilárnych. Neskôr uzliny nahnisajú a po prevalení hnisu navonok sa objavia vredy. Pľúcna forma sa začína náhle a to 1 až 2 dni, prebieha ako ťažký zápal pľúc s vykašlávaním krvavého hlienu. Pri tejto forme moru je až 80% úmrtnosť. Pôvodca nákazy je baktéria Yersinia pestis, je krátka gramnegatívna tyčinka. Táto baktéria je vysoko odolná a je schopná prežiť celé týždne až mesiace. Inkubačná doba pri bubonickej forme je 2 až 4 dni, pri pľúcnej forme 1 až 3 dni. Prameňom pôvodcu nákazy sú najmä choré hlodavce. Pri pľúcnej forme môže byť pôvodcom nákazy aj chorý človek. Prenos nákazy uskutočňujú blchy (blcha morová), ktoré parazitujú prevažne na chorých hlodavcov a prenášajú ochorenie z jedného hlodavca na druhého. Prenos na človeka sa uskutoční cicaním krvi blchou, ktorá predtým cicala

na chorých hlodavcov. ČERVENKA, J. a kol. Epidemiológia. Martin: Osveta, 1985, s. 211 - 213.

Danielm M. (1985). Tajné stezky smrtonošů. Praha: Mlada fronta.

Dobson, M. (2009). Choroby postrach ľudstva. Neobyčajné príbehy o smrteľných chorobách v dejinách ľudstva. SLOVARR: Bratislava.

Pričom v celom svete sa uvádza, že v tomto období bolo okolo 75 miliónov ľudí.

Poznámka autora: tu máme na mysli, súvislosti s vojnovými pomermi v tomto období, jednak s protitureckými bojmi ale i protihabsburskými povstaniami, ktoré prebiehali na území Slovenska.

Bokesová – Uherová. M. (1973). Zdravotníctvo na Slovensku v období feudalizmu. Bratislava: SAV.

Linzbauer, F.X. Codex sanitario-medicinalis Hungariae. Budae. 1852 - 1856, Tomus. I. s. 123, č. 240

Linzbauer, F.X. Codex sanitario-medicinalis Hungariae. Budae. 1852 - 1856, Tomus. I. s. 180, č. 309.

Kollárová, Z. (1993). Epidémia a nákazlivé choroby, postihujúce obyvateľstvo Spiša od 13. po 19. storočie. In: Peter Švorc. Ľudovít Markušovský a jeho doba. Prešov: Univerzum.

Linzbauer, F.X. Codex sanitario-medicinalis Hungariae. Budae. 1852 - 1856, Tomus. I. s. 194, č. 313.

Rippa, B.K. (1956). K histórii medicíny na Slovensku. Bratislava: SAV.

Situácia v Európe nebola o nič lepšia vo francúzskom prístave Marseille v rokoch 1720 – 1721 bola veľmi vážne splanutie morovej epidémie. Epidémia sa šírila príchodom jednej lode s nakazenou posádkou zo Sýrie. Uvádza sa, že z celkového počtu 90 000 obyvateľov zomrelo 40 000. Daniel, M. (1985). Tajné stezky smrtonošů. Praha: Mlada fronta, s. 64.

V regióne Spiš sa morová nemoc prvýkrát objavila v roku 1709 a posledný výskyt sa choroby bol v roku 1712. Kollárová, Z. (1993). Epidémia a nákazlivé choroby, postihujúce obyvateľstvo Spiša od 13. po 19. storočie. In: Peter Švorc. Ľudovít Markušovský a jeho doba. Prešov: Univerzum. s. 114.

Kollárová, Z. (1993). Epidémia a nákazlivé choroby, postihujúce obyvateľstvo Spiša od 13. po 19. storočie. In: Peter Švorc. Ľudovít Markušovský a jeho doba. Prešov: Univerzum.

Bokesová-Uherová, M. (1973). Zdravotníctvo na Slovensku v období feudalizmu. Bratislava: SAV.

Ordo pestis bol vydaný vo Viedni v roku 1562. Tento dokument v plnej formulácii

v nemeckom texte uverejnil F. X. Linzbauer. LINZBAUER, F.X. Codex sanitario-medicinalis Hungariae. Budae. 1852 - 1856, Tomus. I. s.181-193, č. 312.

Linzbauer, F.X. Codex sanitario-medicinalis Hungariae. Budae. 1852 - 1856, Tomus. I. s. 208-212, č. 340.

Linzbauer, F.X. Codex sanitario-medicinalis Hungariae. Budae. 1852 - 1856, Tomus. I. s. 220-341.

Linzbauer, F.X. Codex sanitario-medicinalis Hungariae. Budae. 1852 – 1856, I. s. 342-371, č. 464.

Bokesová-Uherová, M. (1989). Dejiny zdravotníctva na Slovensku. Martin: OSVETA.

Hrozba moru bola podnetom pre Samuela Spilenbergera na vydanie jeho druhej knihy v roku 1632 pod názvom Pestis alexiacus renovatus. Je to akýsi prehľad terapeutických možností pri ochorení morom. Autor vo svojom diele vydáva aj liečivá, ktoré boli dostupné v jeho lekárni. Bartunek, A. (2001). Osobnosti slovenského lekárnictva. Martin: OSVETA, s.159.

To gest; Zpráva krátka a potřebná o Moru, Jakýchby Prostředků náležitých y zdrawj y Nemocnj w čas Moru vžjwati měli, včiněná od Jana Webera, Apatikáře Pressowského. Leutschoviae.

Rôzne vtedajšie liečivá, ktoré sa pripravovali vo veľkých množstvách.

Bokesová-Uherová, M. (1989). Dejiny zdravotníctva na Slovensku. Martin: OSVETA.

GYÖRY, T. (1900). Morbus Hungaricus. Orvostörténelmi tanulmány. Budapešť.

Pravda je i tá, že výpovedná hodnota jednotlivých cirkevných matrík z daných období, ktoré zaznamenávajú morovú epidémiu, má mnoho nedostatkov. Treba zdôrazniť, že v týchto materiáloch sú uvádzané veľmi nepresné príčiny smrti. Dôvod týchto nepresných informácií bol ten, že lekári ako aj kňazi na začiatku vypuknutia epidémie, sami nevedeli spoľahlivo diagnostikovať chorobu, ale aj preto, že uvádzané príčiny smrti sa zakladali na subjektívnych názoroch. A práve preto, sú uvádzané v cirkevných matrikách rôzne choroby, ktoré zapríčinili smrť. V cirkevných matrikách sa uvádzajú ochorenia ako úplavica (dissenteria), neznáme ochorenie (morbus ignotus) zvracanie (vomitus), febris a hnačky (diarrhoea).

Frický, A. (1974). Kultúrne pamiatky. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo v Košiciach.

Švorc, P. (1997). Sprievodca po historickom Prešove. Prešov: UNIVERSUM.

Niklíček, L – Štein, K. (1985). Dejiny medicíny v datech a faktech. Praha: Avicenum.

Černý, K – Havlík, J. M. Jezuité a mor. Praha: Cover &Typo.

Súsošie Immaculata v Košiciach. Autor fotografie: J. Dziaková.

Plastika Nepoškvrnenej Panny Márie. Autor fotografie: J. Dziaková.

Socha Sv. Jozefa. Autor fotografie: J. Dziaková.

Socha Sv. Sebastiána. Autor fotografie: J. Dziaková.

Socha Sv. Ladislava. Autor fotografie: J. Dziaková.

Socha Sv. Barbora. Autor fotografie: J. Dziaková.

Socha Sv. Margita. Autor fotografie: J. Dziaková.

Socha Sv. Alžbeta Uhorská. Autor fotografie: J. Dziaková.

Socha Sv. Gabriel. Autor fotografie: J. Dziaková.

Socha Sv. Michal. Autor fotografie: J. Dziaková.

Súsošie Immaculata v Prešove. Autor fotografie: J. Dziaková.

Socha Nepoškvrnenej Panny Márie s Ježiškom, ktorý drží zemeguľu v ľavej ruke a žezlo v pravej ruke. Autor fotografie: J. Dziaková.

Socha svätého Jana Nepomuckého. Autor fotografie: J. Dziaková.

Socha svätého Mikuláša. Autor fotografie: J. Dziaková.

Poznámka autora: orámované reliéfy košických mučeníkov. Spoločné označenie Marka Križina, Štefana Pongráca a Melichara Grodeckého, ktorí boli umučení 7. septembra. 1619 v Košiciach a to počas povstania Gabriela Betlena. Boli obeťami medzi protestantmi a katolíkmi v období vojen s Osmanskou ríšou. Pápež Ján Pavol II. ich v roku 1995 počas svojej návštevy v Košiciach vyhlásil za svätých. Autor fotografie: J. Dziaková.

Portrét Lucasa Schulza z obdobia rokov (1830 – 1840). Spravuje: Východoslovenské múzeum v Košiciach.


Посилання

  • Поки немає зовнішніх посилань.